Vážení a milí kolegovia prekladatelia!

Koľkým z vás sa stalo, že vydavateľ, s ktorým ste uzatvárali zmluvu na preklad literárneho diela, sa tváril, akoby mu bolo jedno, kto ste a čo máte za sebou? Máli sa vám honorár? Nič to! Preloží niekto iný, komu bude dosť.

Koľkí z vás škrípali zubami, keď honorár meškal mesiac, pol roka, ba aj viac. A vy ste prácu odovzdali načas. A neodvažujem sa ani spomenúť prípady, keď honorár neprišiel ani dodnes…

Koľkí z vás zistili, že počujú v rozhlase vlastný preklad, ale ani na konci dlhého zoznamu technických spolupracovníkov relácie vaše meno nezaznelo? Preložil sa vari text sám? Márne ste si šli oči vyočiť, keď ste si prezerali vydavateľské katalógy? Zrejme materinskou rečou mnohých svetových autorov je aj slo­ven­čina.

Dalo by sa pokračovať ďalej. Na záver však ešte jedna podstatná otázka: Koľkí z nás sa môžu živiť iba umeleckým prekladom?

Pravdepodobne sa týmito a mnohými ďalšími s tým súvisiacimi otázkami nezaoberáme sústavne, ale niekedy veľmi naliehavo pocítime dosah problémov, ktorých sa týkajú. Mnohým z vás možno vtedy zíde na um, kam sa obrátiť, a či by bolo možné niečo spraviť?

 

Umelecký prekladateľ je autor. Je autorom svojho prekladu.

 

A z toho vyplývajú práva. O povinnostiach, o tých vieme. O povinnostiach voči autorovi pôvodného textu, o povinnostiach voči textu, o povinnostiach voči vy­da­vateľovi, s ktorým máme zmluvu. Ale platí to aj naopak v súvislosti s posledne menovaným? Vedia vydavatelia, čo by mali rešpektovať voči nám prekladateľom? Aká je situácia v tomto smere u nás? V Európe? Na mnohé tieto otázky môžete nájsť odpoveď na internetových stránkach Európskej rady asociácií umeleckých prekladateľov: CEATL.

 

Katarína Bednárová

zástupkyňa SSPUL v CEATL, členka Výkonného výboru CEATL v rokoch 2008-2011, koordinátorka pracovnej skupiny pre vzde­lá­vanie pre­kla­da­teľov

 

Revue svetovej literatúry 4/2018

Revue svetovej literatúry 3/2018